Cesta nášho vzťahu

Stojíme každý sám. Stojíme vedľa seba. Stojíme spolu. Pozeráme sa dopredu, na cestu pred nami. Vidíme len jej časť. Každý svojimi očami. Ale vieme, že naše pohľady sa preplietajú.

Sme na Muráni – kam ma môj muž uniesol bez detí. Spomenul si, že Muráň je moja srdcovka, a tak mi „únos“ daroval na narodeniny. Prvý raz som tu bola asi pred 15 rokmi z vysokej školy. Na Muránsky hrad sme vtedy vyšliapali viackrát. Odvtedy sa v mojom živote udiali veľké zmeny. Tou najväčšou bolo narodenie našich detí. Teraz, keď som sa vrátila a uvidela hradnú skalu, uvedomila som si, že miesto je v podstate také isté, ako som si ho pamätala, ale ja som už úplne iná. Predtým som bola študentka, ktorej najväčšou starosťou bolo prejdenie skúškami a nájdenie si pravého partnera. Nevedela som, čo chcem robiť, kým chcem byť a čo chcem dosiahnuť.

Teraz som žena, matka a manželka. Učím sa uvedomovať si, čo tieto role znamenajú. Nachádzam silu a jedinečnosť v ženskosti, vrúcnosť, lásku a zodpovednosť v materstve a rešpekt, úctu a prijatie v manželstve.

Náš výstup mi pripomenul náš vzťah. Začal pred 7,5 rokmi. Boli sme plní entuziazmu, očakávaní, zamilovanosti a odhodlania prísť spolu až do cieľa – spokojného, naplneného a dlhotrvajúceho manželstva. Ako keď sme sa z parkoviska pozerali hore na hrad. A potom prišla realita každodenných dní – ako keď sme začali stúpať hore kopcom po neistej, listami posypanej ceste – 700 výškových metrov na vrchol. Viackrát nám dochádzal dych a slová. Niekedy sme sa podopreli, inokedy sme sa od seba vzdialili. Mali sme očakávania jeden od druhého. Do toho prišli deti, ktoré náš manželský „výstup“ ešte spomalili a v podstate skomplikovali (tak by to aj reálne bolo, keby boli s nami). Potrebovali sme si nájsť systém. Potrebovali sme zistiť, v čom sme dobrí, čo nám ide a s čím potrebujeme pomôcť. Potrebovali sme nájsť vlastné „tempo chôdze“ a prísť na to, aká strana „cesty“ nášho vzťahu nám vyhovuje. Potrebovali sme spoznať v prvom rade samých seba, aby sme vedeli spomaliť, počkať, alebo dobehnúť toho druhého bez toho, že by sme mu to vyčítali (alebo sami sebe). Potrebovali sme sa naučiť vzájomnej úcte, rešpektu, naučiť sa hovoriť a počúvať.

Každý z nás sa mohol kedykoľvek rozhodnúť otočiť sa a vrátiť bez toho druhého, alebo odbočiť na inú cestu. My sme sa však rozhodli, že to spolu zvládneme. Veľmi som vďačná, že môj manžel aj napriek všetkým nástrahám cesty, náš výstup nevzdal. Ja som sa veľakrát potkla, snažila sa vydupať si vlastnú cestičku, alebo určovať smer a tlačiť ho tam, kde by, podľa mňa, mal kráčať. Veľa som sa vďaka nemu naučila. Vyšliapali sme spolu až na vrchol. Ale tam naša cesta neskončila. A tak sme sa ocitli na mieste, kde je robená táto fotka. Na krásnom, slnečnom, pohodovom mieste, kde stojíme vedľa seba a pozeráme sa tým istým smerom – dopredu. Nevieme, čo nás čaká za zákrutou, nevieme ešte o krásnej lúke s voľne sa pasúcimi koňmi. Ale vieme, že vykročíme a že to, čo príde, zvládneme najlepšie ako vieme. A v podstate sa na to dobrodružstvo aj tešíme, pretože sa niečo nové naučíme a možno objavíme miesta nevídanej krásy.